Odkrojené z Jablka

Autor: Zuzana Ondrušová | 30.3.2012 o 21:19 | (upravené 30.3.2012 o 23:36) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  126x

Bolo okolo pol štvrtej ráno. Nenachádzam slová, ktorými by som dostatočne presne popísala ako som sa v tej chvíli cítila. Dýchala som čerstvý ranný vzduch a telom mi prechádzal vánok, ktorý rozhadzoval všetok odpad na ulici. Bolo také hrobové ticho, že aj kotúľajúci kelímok od jogurtu bol počuť.

 

Kufre ma čakali na chodníku a ja som si uprostred štvorprúdovky so vztýčeným prstom snažila odchytiť taxík. Tvárila som sa rovnako dôležito, ako herečky v amerických filmoch. Dokonca som sa v New Yorku aj nachádzala. Predo mnou neboli raňajky na 5th Avenue, ranný pilates, ani pracovný meeting. Predo mnou bol let do reality, pre tento krát to nevolajme domov. Chcela som na tom chodníku dramaticky nechať kufre a utekať za ním. Nech sa nájdu aj nové majiteľky mojich novotou voňajúcich kabeliek. Nech si nastolia diétu, aby obliekli najnovšie kolekcie zo Soho. Pretože ja som, dámy a páni, v takej forme, ako nikdy predtým. Môžu vyhlásiť vojnu o spodné prádlo z Viktoriinho tajomstva, hlavne nech ma nechajú byť  s ním. Konečne taxík. Dokonca aj mne, najkomunikatívnejšej žene na planéte došli slová. S vodičom sa nám stretli pohľady v spätnom zrkadle. Slzy som ronila niekoľko hodín dozadu, ale oči som mala stále mokvavé a smutné.

„Čo nechávate New Yorku?“ ozvalo sa v tom hrobovom tichu z predného sedadla. Pane Bože, čo sú toto za patetické otázky. Asi nevidí, že som úplne zúfala a že sa mi s ním vonkoncom nechce rozprávať. „Čo by som akože mala nechať New Yorku?“ odpovedala som s poriadnou dávkou sarkazmu a arogancie. „Vy si myslíte, že plné kufre oblečenia a finančná podpora ruských hotelierov je dostačujúca vďaka tomuto mestu?“ kontroval mi. Ostala som nemo pozerať. V sekunde som bola malá ako zrnko ryže. Nezmohla som sa ani na jediné slovo. „Tak slečna,“ nástojčil, „čo nechávate New Yorku?“

„Nechávam ho tu,“ rozplakala som sa. „Koho tu nechávate?“ nedalo mu to. „Jeho, môjho chlapa.“

Ostalo ticho až pokým sme nevystúpili na letisku. Keď mi pomáhal na letisku s kuframi, opýtal sa: „Videl vás takúto uplakanú?“

„Videl,“ pošepla som. „Ten vás nikomu nedá, s tak krásne uplakanými očami,“ otočil sa, nasadol do auta, zabuchol dverami a odišiel.

Najprv som sa na letisku pohádala s aerolinkami kvôli zlým službám a neochotným pracovníkom. Len vďaka hurikánu sa mi pobyt predĺžil o celý  týždeň. Potom som im ešte prispela niekoľkými stovkami dolárov za nadváhu a nakoniec som zakotvila v Duty Free Shope s rodinným balením M&M´s cukríkov v ruke. Kupujem si ich na každom letisku. Štvrťku balíčka zjem a na zvyšok balíčka si nájdem veľký plechový smetný kôš, do ktorého sa potom cukrík po cukríku snažím hádzať. Keby mama vedela o tomto nezmyselnom zlozvyku a o neuveriteľnom plýtvani jedla...

Nad New Yorkom začína svitať. Viem, že on ešte spí, vo svojich pásikavých trenkách, je zababušený do paplónu, z ktorého stihol počas noci zvlieknúť obliečku. Tečie mu slinka z kútika a niečo si sám pre seba rozpráva. Zachvíľku sa zobudí, ale on si nezoberie tričko z tej kopy, ktorú som včera žehlila. On si zoberie to zo včera a bude ma s ním naháňať a vykrikovať, že ono nesmrdí. Ale ja som rezignovala. Dospelému chlapovi vysvetľovať, že sa má vždy chodiť v čistom? Ale obidvaja si uvedomujeme, že toto ráno bude iné. Ja budem doslova v nebi. Už mu nenavlečiem obliečku naspäť na paplón, nevyvetrám spálňu, ani mu nepolejem kvety.

Práve mi píše. Prekvapene pozerám na hodinky. Takto skoro nevstal asi nikdy v živote....Vždy sme boli po prebudení neuveriteľne škaredí. On mal na líci zaschnutú slinu a moje oči lemovala čierna machuľa od zle umytej špirály. Každé ráno, ktoré som sa zobúdzala vedľa neho, som mala pocit, že sme prespali niekoľko rokov a budíme sa starší. Jeho tvár mi zovšednela a moje kruhy pod očami mi každým ránom pripadali menej dôležité.  Jeho telo vo mne potláčalo sklony k odvrátenej stránke mojej osobnosti, divej zvery, patril totiž len mne. Cupitanie v gaťkách pred prakticky cudzím človekom mi prišlo ako behanie s holým zadkom v siedmych rokoch pred otcom na jazere. Teraz som sa chcela zobudiť opäť o pár rokov neskôr. Vychystať deti do školy, pripraviť raňajky, zabaliť desiatu, skontrolovať či majú zbalené všetky zošity a žiacku knižku, zaliať kávu, pobozkať spiaceho muža a odviesť ich do školy.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?